na dlážke suché kvety
ako na mŕtvom poli
nejdem v tvojich stopách
tvoje stopy tratia smer
blúdia v kruhu hľadajú úkryt,
suché miesto, známe tváre, lásku, domov
otáznikmi začínajú vety
a končia vo víre prachu
ťažkej hmly, čo sa usadá
na biele zuby klavíru
aj ten stratil tóninu,
dávno neladí
telá sú proti nám
ráno vstávajú z postelí
a keď odchádzam nečakáš
a keď čakáš tak únos,
tucet cudzích ľudí,
ktorí urobia to,
na čo nemáme obaja odvahu
za menom nikoho nevidíš
len jemné ťahy atramentu
preto raz v tmách
biele plachty ako rozbúrené more
zafarbia sa farbou hlbokých vôd,
pochopením a túžbou patriť
niekomu inému