Aj stromy to vedia. Listy zhadzujú.
Hostia sú už zbalení a
taxíky nimi upchávajú
výpadovky.
Už dávno sa nerozprávame.
Posteľ mi povie viac, keď v nej nie si
ako
keď si.
Tie všetky odkazy, listy, pohľadnice si môžeš nechať,
ale
moju bielu vreckovku, do ktorej si
s láskou utrela svoje uplakané oči pri jednom z tých
uplakaných filmov
mi, prosím, vráť.
Nikdy som ti ju naozaj nedal.
Ale to ostatné je tvoje. Dávam ti to
bez priekov. Ide o tie naše tri deti,
dovolenku v Japonsku, výlet na Maurícius,
muzeálne exponáty v spálni - kúpené
na blšom trhu... Proste všetky tie sny.
Pozri, končíme!
Všetkým je to jedno. Ráno priviezli pečivo,
noviny ako vždy. Prší a kvapky si nás tiež
nevšímajú.
Dopadajú na zožltnuté listy v prázdnej ulici
bez kriku. Vôní. Života.
Pozri, končíme!
Čo na tom? V správach ani zmienka.
Ľútosť skončila vedľa pripomienky, aby som
nezabudol kúpiť kávu. Zase som ju
nekúpil.
Pozri, končíme!
Vráti sa to do normálnych koľají. Po odlive
príde
znova príliv. Lode sa dostanú na hladinu
a pohnú sa ďalej. Len zdvihnú kotvu a
prevesia vlajku.
Pozri, končíme!
A
je to akoby sme nikdy
ani nezačali.